Ráno som sa plná dobrej nálady, aj keď nie zdravá, myslím fyzicky, vybrala na kontrolu k lekárke. Vošla som do čakárne plnej ľudí, ktorí, síce chorí, mali, až na malé výnimky, kamsi naponáhlo.
Prvá sa začala hniezdiť staršia pani sediaca oproti mne. Niekoľkorát si pohľadom premerala ženu sediacu po mojej pravej strane. Vyzeralo to, akoby sa snažila zachytiť jej vysielací signál a telepaticky nadviazať konverzáciu. Keď to ani po piatich minútach nefungovalo, ozvala sa. Opýtala sa, aké má poradové číslo. Viac nebolo treba.
Pani spustila, že má číslo päť, a že už čaká od rána, nebojte sa, nehovorila to večer a nebol ani obed. Bolo ráno. Ešte som netušila, aká "nespravodlivosť" sa tam odohrala pred mojím príchodom. Netrvalo však dlho a dostali ma do obrazu. Nechápala, načo je dobré to prednostné vyšetrenie. Veru, ako je možné, že pred dverami do budovy čakala ešte pätnásť minút predtým, ako ju vôbec otvorili a teraz tu musí sedieť a púšťať pred seba objednaných pacientov. Ako je možné, že sa môžu za príplatok objednávať pacienti? Veď to je donebavolajúca nespravodlivosť. Veď, čokeby teraz všetci pacienti zapalatili a boli by prednostne ošetrení, potom by predsa všetci aj tak museli čakať. Začal ma premáhať strach, že budem škúliť z toho prevracania očami. Samozrejme zavretými. Nechcela som radšej, pre vlastnú bezpečnosť, pútať pozornosť.
Predstavila som si krajskú mamologickú poradňu, kde pred vami čaká ďalších 50 pacientov, obzrela som sa okolo seba a usmiala som sa. Prebodlo ma desať pohľadov. Radšej som sa tvárila vážne, primerane situácii. Predo mnou čakalo asi päť pacientov a čakala som posediačky. No jednoducho raj. Ženám však nestačilo. Dopodrobna špekulovali, čo to tá lekárka, preboha, robí, že jej to trvá tak dlho. Keby boli ony doktorky... už by boli na obede, ak nie po pracovnej dobe.
Dvihla som hlavu. Na opačnej strane sedelo mladé dievča a čítalo knihu. Trochu som jej závidela. Že mi to tiež nenapadlo. Aj tak neviem, či by som dokázala čítať pri tom huriave, čo sa rozliehal po čakárni. Revolučná nálada.
Vošiel muž. Pozrel do nádobky na čísla. Osemnásť. Spustil, že to je strašné, že to tam strávi pol dňa. Mám taký pocit, že sme akísi rozmaznaní, my Slováci. Je ťažké si na Slovensku udržať dobrú náladu kdekoľvek, kde treba čakať. Aj na úrade, pošte, zastávke...
Jednoducho neradi čakáme. Lekárov a úradníkov by malo byť ako pacientov a stránok. Nech sme jeden na jedného, aby to bolo SPRAVODLIVÉ!!! A nebudeme musieť ČAKAŤ!!!
Vyzývam preto všetkých zodpovedných, robte s tým niečo. Mám nápad. Už by bolo načase zrušiť prijímačky aj na medicínu.
