Rozmýšľala som, kde je. Či je v poriadku. Dlho som ju už nevidela a do uší sa mi dostalo, že mala vážne zdravotné problémy. Dúfam, že už sa má lepšie. Bola jednou z mojich najobľúbenejších učieteliek. Učila ma matematiku a zemepis. Dokonca, keď odišla učiť na inú školu, presvedčila som rodičov, že tam chcem ísť tiež. Keď som si predstavila, že tam nebude, ani som nechcela po prázdninách do školy ísť.
V tej istej chvíli mi napadlo, že je predvečer štrajku. Bolo to také symbolické, že práve s ňou sa mi tie myšlienky splietli dohromady. Zároveň som si spomenula na naše ostatné stretnutie. Bolo to po narodení mojej dcérky, možno rok a pol dozadu a mala som silnú potrebu jej povedať svoje: ĎAKUJEM. Povedala som jej, koľko ma naučila. Svojou odbornosťou, ľudskosťou, zmyslom pre humor a spravodlivosťou. Som rada, že som to neodložila na inokedy. Ešte by som chcela sretnúť slovenčinárku zo ZŠ, triednu a dejepisára zo strednej školy.
Potom som plynulo došla k malému vnútornému poznamiu. Asi najväčším mojím snom je, aby ma raz na ulici zastavil len tak nejaký môj bývalý žiak a povedal mi to, čo vtedy ja jej. Ďakujem, veľa ste ma naučili.
Bola by to pre mňa najväčšia odmena.
(Nechcem, aby tento môj článok bol vnímaný ako negatívny postoj k štrajku, len ako individuálne stanovenie si hierarchických hodnôt v mojom osobnom živote.)
