reklama

Bojíme sa smrti?

V európskej spoločnosti, v ktorej je smrť tabu a mŕtvola na nás prenesie minimálne mor sme odsúdení lúčiť sa so svojimi nebohými cez sklo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (56)

Zarážajúca je skutočnosť, že vo večerných správach sa krvou a mŕtvolami šetriť nesmie. Už si ani nepamätám, kedy som naposledy videla kvalitné správy v televízii. Každý deň vidíme aspoň päť havárií a keď sa tvorcom "pošťastí" minimálne tri vraždy. Nezabúdajme na týranie zvierat. 

Hneď po správach nasledujú všetky tie síesájky, v ktorých pomocou DNA odhalia všetko a všetkých. Mŕtvoly je možné vidieť v rôznych polohách najmä však v polohe ležmo na pitevnom stole. Nie, nie je nič zlé na tom, že ich ukazujú, veď je to len kus mäsa, neznámy mŕtvy objekt a my ich predsa vidíme len cez sklo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Množstvo generácií žilo po stáročia v niekoľkogeneračných domoch. Ešte naše staré mamy bývali spolu so svojimi rodičmi a deťmi pod jednou strechou. Ľudia si uvedomovali kolobeh života ako taký a pripravovali sa na to, že každého raz čaká smrť, že je to prirodzená súčasť života.

Môžeme namietať, že mŕtvy človek, to už je len taká prázdna schránka, rozkladajúce sa bunky atď., ale v prvom rade je to predsa telo niekoho blízkeho, kto pre niekoho niečo znamenal. Nezaslúži si dôstojné zaobchádzanie a dôstojnú rozlúčku? Nemali by sme si ho uctiť aj kvôli sebe, aby v nás ostalo niečo pozitívne po jeho pohrebe nielen neprekonateľný smútok?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Najprv sa ľudia začali svojich mŕtvych zbavovať uložením pozostatkov v domoch smútku. Je to predsa len pohodlnejšie a prítomnosť mŕtveho v dome je nepríjemná. Pamätám sa, že keď som bola malá a zomrel mi dedko, moja mamka a babka boli jeho telo v dome smútku umyť a obliecť samy. Dnes už sa o všetko stará pohrebná služba. Aj ho namaľujú, aby vyzeral ako živý. Mŕtvi nie sú in. Niekedy mám pri pohľade do rakvy pocit, že dotyčný zosnulý otvorí oči a niečo povie. Áno, je to lepšie ako pozerať sa mŕtvolu a myslieť si, že len spí, ako pripustiť si, že je to mŕtvola. 

Najväčší šok som prežila pred rokom a odvtedy sa opakuje ten pocit vždy, keď v rodine niekto zomrie. Vošla som do domu smútku a tam nás pani z pohrebnej služby otočila, že máme ísť bočným vchodom, pretože rozlúčka pri otvorenej rakve sa odohráva tam. Tak sme šli. Takmer ma trafil šľak. Medzi nami pozostalými a zosnulou babkou bola obrovská sklenená stena. Babka ležala taká krásna napudrovaná ako hollywoodska hviezda, sklo pôsobilo ako plazmová obrazovka a pozostalí sedeli na stoličkách ako v kine. Plakali o tom niet pochýb. Ale v mojom prípade bol plač okrem straty milovanej osoby spôsobený aj tou neprekonateľnou prekážkou, ktorá bola pred nás postavená v deň, keď som sa s ňou chcela, teda s jej telom, lebo duša už vtedy bola, aspoň tomu verím inde, ešte poslednýkrát rozlúčiť bez skla, pretože po skle nás už navždy delí asi tak dva metre hliny. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zabudnime teda na smrť, nepripúšťajme si ju a od mŕtvych sa dištancujme, aby sme nedostali mor, lebo smrť je nákazlivá. Tak to predsa od nás chce únia.

Petra Kolesárová (Vološinová)

Petra Kolesárová (Vološinová)

Bloger 
  • Počet článkov:  48
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Človek. Žena. Matka. Manželka. Dcéra. Sestra. Priateľka. Kolegyňa. Občianka. Zoznam autorových rubrík:  MIduša študentao ľuďochzábavaškoličkaTrepkine okienkopoéziazaváraninkyfotulkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu